Európa si v posledných mesiacoch čoraz intenzívnejšie uvedomuje, že staré istoty sa otriasajú v základoch. A keď sa k tomu pridajú aj neisté signály zo Spojených štátov, nie je divu, že sa v Bruseli aj v národných parlamentoch šepká o alternatívach. Predovšetkým sa to týka Európskej únie, ktorá sa po rokoch spoliehania sa primárne na Severoatlantickú alianciu opäť pozerá na vlastné možnosti v oblasti obrany. Poľský minister obrany nedávno prišiel s pomerne ostrou výstrahou: ak chceme byť v budúcnosti skutočne v bezpečí, musíme sa pripraviť na zásadné zmeny, ktoré sa dotknú nielen armád, ale aj celkovej politiky vnútri EÚ.
Tieto slová nie sú len prázdnou frázou. V kuloároch sa už dlhšie hovorí o tom, že viaceré členské štáty EÚ, najmä tie, ktoré sa cítia priamo ohrozené vo svojom susedstve, začínajú vážne prehodnocovať svoju bezpečnostnú stratégiu. A tu sa dostávame k tej menej známej, no o to dôležitejšej časti európskej integrácie – k obrannej klauzule v rámci zmlúv EÚ. Táto klauzula, známa aj ako „klauzula solidarity“, doteraz skôr spala a pripomínala skôr formálny predpis ako reálny nástroj. Teraz sa však jej potenciál začína naplno prebúdzať. Predstavte si to: ak jeden členský štát EÚ zažije ozbrojený útok, ostatné štáty sa mu musia postaviť na pomoc. Znie to ako z akčného filmu, no realita je taká, že takáto možnosť tu reálne existuje a jej aktivácia by znamenala bezprecedentnú úroveň vojenskej spolupráce v rámci únie.
Čo presne si teda ten poľský minister predstavuje pod „veľkými zmenami“? Hovorí sa o zintenzívnení spoločných vojenských cvičení, o budovaní spoločných obranných kapacít, o lepšej koordinácii pri nákupe vojenského materiálu, aby sa predišlo zbytočnému plytvaniu a aby sa podporil európsky obranný priemysel. A v neposlednom rade sa hovorí o posilnení európskych vojenských štruktúr, ktoré by mohli fungovať nezávisle od NATO, ak by to bolo potrebné. Je jasné, že takýto posun si bude vyžadovať obrovskú politickú vôľu, prekonanie mnohých národných záujmov a možno aj zmenu v doterajšom vnímaní suverenity. Niektoré krajiny sa môžu obávať, že by stratili kontrolu nad svojimi ozbrojenými silami, iné zase, že by sa museli zapojiť do konfliktov, ktoré sa ich priamo netýkajú.
Ako sa to celé napokon vyvinie, je dnes ešte ťažké povedať. Je však zrejmé, že Európa stojí na prahu novej éry v oblasti svojej bezpečnosti. Otázkou zostáva, či sa jej podarí tieto ambiciózne plány pretaviť do reality a či sa dokáže skutočne stať samostatným a dôveryhodným hráčom na medzinárodnej scéne. Budeme naďalej spoliehať na našich spojencov, alebo si konečne vybudujeme vlastné pevné základy? Čo si o tom myslíte vy, naši čitatelia?
Zdroj: www.startitup.sk